História
Pod južnými svahmi bradlového pásma Kysuckej vrchoviny v dĺžke deviatich kilometrov sa nachádza najvýchodnejšia dolina Kysúc – Vadičovská a na jej konci sa v tvare písmena Y tiahne podhorská obec Horný Vadičov. Leží na 18° 53‚ východnej zemepisnej dĺžky a 49° 16‚ severnej zemepisnej šírky v nadmorskej výške v strede 489 metrov, v chotári 460 až 1000 metrov.
Prvá písomná doložená správa o Hornom Vadičove je zo 14. storočia z roku 1359, ale už dávno predtým tieto kraje boli osídlené, o čom svedčia niektoré hmotné nálezy ale aj niektoré názvy.
Zo staršej a strednej doby bronzovej nám pamiatky chýbajú. Z najmladšej doby bronzovej sa v našej obci našla bronzová sekerka. Vtedy žil v hornatej časti Slovenska lužický ľud, ktorý husto sídlil na celom Považí. Potomkovia lužického ľudu ostávajú u nás sídliť až do doby rímskej, kde sa stáva hornaté Slovensko ešte hustejšie obývaným. So zreteľom na jeho základné zamestnanie – roľníctvo sa možno domnievať, že svojou prácou vytvoril podmienky pre trvalejší život v tomto menej priaznivom prostredí vyrúbaním a žiarením lesov, prípravou pôdy pre siatie.
V druhej dobe železnej sa na juhozápadnom Slovensku usídľujú Kelti. Ich kultúra v posledných dvoch storočiach pred naším letopočtom ovplyvnila aj celé hornaté Slovensko. Vzniká tam nová kultúra, ktorú v dobe rímskej nazývame „púchovskou“. V tomto období vznikalo na vrchoch veľa drevených stavieb. Jeden z nich bol na Hradisku v Radoli, ktorý strážil vchod cesty cez Vadičov do Radole. Takáto stavba sa nachádza i v našej dedine a tiež i v sedle cesty Vadičov – Kotrčiná Lúčka.
Ťažko presne určiť, kedy Obec Horný Vadičov vznikol. Obec založili pravdepodobne koncom 14. storočia a písomne sa spomína v roku 1385 ako Silva Vaditzov. Horný Vadičov bol zemianskou dedinou o čom svedčia staré latinské zápisy, v ktorých sa hovorí: „Už dlho je tomu, čo sa v tejto doline usadili chudobní ľudia spolu so zemianskými rodinami Pongráczových, Rudinských, Nedeckých, Záborských, Lehotských, Jankovských, Višňovských, Noskových a Maršovských“. Ďalšie písomné zmienky o názve obce sú z roku 1419 Vadycho, 1504 Felse Wadychov, 1773 Horní Wadičow, maďarské názvy Felsövadisco, Felsövadas. Ako samostatná obec sa pod názvom Felse Wadychov prvýkrát písomne spomína v roku 1504. Až do konca feudalizmu bola majetkom rodu Nedeckých a ich príbuzných.
Najstaršia pečať bola použitá v roku 1784. Pečať o priemere 27 mm má v obraze zo zeme vyrastajúcu slnečnicu medzi dvoma vetvičkami , v kruhopise je nápis : SIGIL . P. FELSICOVADICZO.
V roku 1865 bola použitá nápisová pečať o priemere 33 mm. V pečatnom poli je švabachom nápis Obec Wišni Wadičow, v kruhopise latinkou nemecký nápis GEMEINDE OBER WADICSOW.
V roku 1872 bola použitá jednoduchá nápisová pečať oválneho tvaru ( 25×27 mm ). V pečatnom poli je slovenský nápis Obec wišný Wadičov, v kruhopise je maďarský nápis FELSÖ VADICSÓI KÖZSÉG.
V chotári obce Horný Vadičov vznikol i Prostredný Vadičov, ktorý patril zemianskej rodine Nedeckých. Písomné názvy Prostredný Vadičov sú z roku 1558 ako Wadiczo Mediocris, z roku 1773 Srdní Wadičow, v roku 1808 Prostredný Wadičow a maďarský názov Középvadicsó.
Pečať pochádza z konca 18. storočia. V znaku obce je zo zeme vyrastajúci listnatý ker s jedným tulipánovitým a jedným šesťlupienkovým kvetom. V kruhopise je nápis : SIG. P. MEDII.WADICSO
Prostredný Vadičov bola pôvodne samostatná zemianska osada., od roku 1913 súčasť obce Horný Vadičov. Územie, na ktorom sa obec Horný Vadičov nachádza – údolie Vadičovského potoka, patrí na Kysuciach k najstaršie osídleným oblastiam. Súviselo s eneolitickým osídlením Žilinskej kotliny, ktorého severná hranica mohla zasahovať hlboko do údolia Kysuce po Krásno nad Kysucou, resp. až po Čadcu. Toto osídlenie dokladajú nálezy z viacerých lokalít na Kysuciach, i v kontaktných oblastiach Žilinskej kotliny, ktoré dokladajú prítomnosť ľudu lengyelskej kultúry, prípadne bližšie neurčiteľné eneolitické osídlenie.
Priame doklady z obdobia eneolitu pre údolie Vadičovského potoka doteraz nemáme. Osídlenie v tejto oblasti máme zatiaľ doložené až z obdobia lužickej kultúry, no žiaľ v dôsledku neznalosti boli súbory bronzových predmetov z Lopušných Pažití hroby s popolnicami a drobnými bronzami z Horného Vadičova (Crkovo, Košariská) zničené, prípadne sa nedostali do múzejných zbierok, respektíve nezachovali sa. Zachovaná bronzová sekerka s tulajkou z Horného Vadičova, ktorá je v zbierke Považského múzea v Žiline pochádza pravdepodobne z lužického pohrebiska, ktoré sa nachádzalo na vŕšku Crkovo. Do lužického obdobia patria i nálezy na Ľadonhore (na hranici chotárov Horného a Dolného Vadičova). Útočisko bez stôp osídlenia na temene vrchu 997 metrov nad morom chránili dva úseky valov. V ich blízkosti a na terasách boli zistené zhluky okruhliakov, črepový materiál a vrstva so spálenými zrnkami obilia a hrachu.
V období po 12. storočí patrilo územie, na ktorom sa nachádza údolie Vadičovského potoka ku kráľovským majetkom Starhradu (hrad Varín, Varna). Od polovice 14. storočia zaznamenávame v časti údolia Vadičovského potoka zemiansky majetok, ktorého teritórium bolo vykrojené z územia varínskeho (starhradského) hradného panstva. Listinou z roku 1359 ho kráľ Ľudovít I. daroval Komesovi Konchovi z Rudiny a jeho príbuzným. Časť lesa Vadičov „…silva Waditzov…“ získali v roku 1384 Peter, Ladislav a Ján, synovia Jána z Nededze – jedného z potomkov Rudinských a v držbe ich potvrdil kráľ Žigmund v roku 1385.
O vlastníkoch ďalších častí majetku sa dozvedáme z listiny Žigmunda z roku 1419, ktorou kráľ vracia jedného z pôvodných vlastníkov z roku 1359 – Jána, syna Mojša (Majoša), jeho synovi Mikulášovi a jeho príbuzným, ktorý im odňal na prelome 14. a 15. storočia Sandzivoj, od roku 1397 vlastník hradu Strečno. V listine z tohto roku je spomínané i vrátenie malého majetku „…villula Vadychov…“, ktorý založili vlastníci na území lesa, t. j. pred rokom 1419 (roku 1385) pred obdobím odňatia územia Sandzivojom. Postup osídľovania v ďalšom období, ktoré už na konci 14. storočia dokladá spomínaná osada Vadičov nasvedčuje intenzívnu vnútornú kolonizáciu údolia.
V 15. storočí zaznamenávame majetok Vadičov až v roku 1494 v súvislosti s uvedením Martina, syna Mikuláša do vlastníctva celého nededzského podielu na vadičovskom majetku. V tejto súvislosti sa spomína už „Villa Vadycho“.
Po prvýkrát sa s Horným Vadičovom ako samostatnom a samostatnou sídelnou jednotkou stretávame v roku 1504, kedy sa časti vadičovských zemianskych majetkov v držbe viacerých vetiev pôvodných vlastníkov – Rudinských, stávajú predmetom predaja alebo zálohu. Jedna vetva – Ján a Mikuláš z Mojšu spolu s Tomášom Záborským vlastniaci určité časti vadičovského majetku predali celý svoj podiel Markovi Horváthovi (Mysleničovi) na Strečne, súčasne je do držby hornovadičovského majetku uvedený aj Ondrej Justh, ktorý svoj diel získal do zálohu. V prvých desaťročiach 16. storočia získali časť vadičovských majetkov ďalší Horváthovci – Bojničičovci. Juraj dlhé roky hradný kapitán na Strečne (v roku 1509) a neskôr i jeho brat Michal (v roku 1519) tiež ako strečniansky hradný kapitán, ktorý za zásluhy a služby získal k majetkom i Vadičovskú kúriu a šoltýstvo. O komlikovanosti vlastníctva vadičovských zemianskych majetkov svedčí i protest rodiny Veľkočepčínskych (Nagycsepcsényi) v roku 1510, vydajom spriaznených a predávajúcim Mikulášom z Mojša, na základe ktorého získala Anna z Veľkého Čepčína pre svoje tri dcéry od Horváthovcov donácia z veľkovadičovského majetku.
Pomenovanie obce sa tu prvýkrát objavuje v roku 1504 v podobe Felsowadiczow, Felsewwadichow (Horný Vadičov), pričom sa vyskytuje i názov inej časti Wadichow. Keďže Horný Vadičov je tu predmetom kúpy, je tu predpoklad, že vznikol skôr, niekedy po roku 1494. S určitými výhradami možno predpokladať, že ide o pomenovanie staršieho osídlenia, ktoré sa tu vyvinulo v 15. storočí a nový názov si zrejme vynútila zmena vlastníka a pomenúva predávanú časť. Preto i diferenciácia v pomenovaní Horný Vadičov – Vadičov.
V 2. polovici 16. storočia dochádza v tejto oblasti k vytvoreniu ďalšej osady – Prostredného Vadičova, prvýkrát spomínaného v roku 1558, v roku 1575 donácia Maximiliána II. Gašparovi Pongrácovi z Mikuláša „… totatem et integram possessionem keozepwadiczow… cum omnibus utilitatibus…“ Vyvinul sa z podielu Rudinských vetvy Nedeckých na vadičovskom majetku, z čoho môžeme pripisovať význam podielu Mojšovcov na vzniku časti, z ktorej sa vyvinul Horný Vadičov.
Údaje čerpané z kroniky kronikára obce Mgr. Štefana Zajaca
Richtári, starostovia a predsedovia obce
| P. č. | Meno a priezvisko | Rok zvolenia | Dĺžka funkčného obdobia |
| 1. | Martin Vršan Bízik | 1827 | 6 rokov |
| 2. | Juraj Vršan Bízik | 1833 | 1 rok |
| 3. | Juraj Jakubčík Zeman | 1834 | 4 roky |
| 4. | Michal Kašík | 1838 | 11 rokov |
| 5. | Juraj Galierik Bôtek | 1849 | |
| 6. | Ján Šimík | 1849 | 13 rokov |
| 7. | Štefan Vrábel | 1862 | 2 roky |
| 8. | Eugen Pongrác | 1864 | 3 roky |
| 9. | Michal Káčerík | 1867 | 4 roky |
| 10. | Ján Berešík | 1871 | 4 roky |
| 11. | Ján Cabadaj | 1875 | 1 rok |
| 12. | Ján Bízik | 1876 | 3 roky |
| 13. | Ján Berešík | 1879 | 25 rokov |
| 14. | Štefan Pavlusík | 1904 | 1 rok |
| 15. | Adam Káčerík | 1905 | 13 rokov |
| 16. | Martin Kubík | 1918 | 14 dní |
| 17. | Ján Holienčik | 1918 | 21 rokov |
| 18. | Ján Majčin | 1938 | 1 rok |
| 19. | Dominik Zajac | 1939 | 4 roky |
| 20. | Tomáš Kubík Berešík | 1943 | 2 roky |
| 21. | Justín Bízik | 1945 | 1 rok |
| 22. | Jozef Kubaščík Potrnský | 1946 | 2 roky |
| 23. | Ondrej Gajdoš | 1948 | 4 roky |
| 24. | Valent Hajas | 1952 | 6 rokov |
| 25. | Filip Krišica | 1958 | 12 hodín |
| 26. | Michal Vrábel | 1958 | 2 roky |
| 27. | Peter Berešík | 1960 | 1 rok |
| 28. | Ján Káčerik | 1961 | 16 rokov |
| 29. | Justín Pavlusík | 1976 | 5 rokov |
| 30. | Ján Káčerik | 1981 | 5 rokov |
| 31. | Miroslav Káčerik | 1986 | 4 roky |
| 32. | Ing. Ján Kaplík | 1990 | 17 rokov |
| 33. | Vladimír Káčerík | 2007 | 10 rokov |
| 34. | Miroslav Kubík, zástupca starostu obce | 2018 | 10 mesiacov |
| 35. | Miroslav Káčerik | 2018 |
