História

Pod južnými svahmi bradlového pásma Kysuckej vrchoviny v dĺžke deviatich kilometrov sa nachádza najvýchodnejšia dolina Kysúc – Vadičovská a na jej konci sa v tvare písmena Y tiahne podhorská obec Horný Vadičov. Leží na  18° 53 východnej zemepisnej dĺžky a 49° 16 severnej zemepisnej šírky v nadmorskej výške v strede 489 metrov, v chotári 460 až 1000 metrov.

Prvá písomná doložená správa o Hornom Vadičove je zo 14. storočia z roku 1359, ale už dávno predtým tieto kraje boli osídlené, o čom svedčia niektoré hmotné nálezy ale aj niektoré názvy.

Zo staršej a strednej doby bronzovej nám pamiatky chýbajú. Z najmladšej doby bronzovej sa v našej obci našla bronzová sekerka. Vtedy žil v hornatej časti Slovenska lužický ľud, ktorý husto sídlil na celom Považí. Potomkovia lužického ľudu ostávajú u nás sídliť až do doby rímskej, kde sa stáva hornaté Slovensko ešte hustejšie obývaným. So zreteľom na jeho základné zamestnanie – roľníctvo sa možno domnievať, že svojou prácou vytvoril podmienky pre trvalejší život v tomto menej priaznivom prostredí vyrúbaním a žiarením lesov, prípravou pôdy pre siatie.

V druhej dobe železnej sa na juhozápadnom Slovensku usídľujú Kelti. Ich kultúra v posledných dvoch storočiach pred naším letopočtom ovplyvnila aj celé hornaté Slovensko. Vzniká tam nová kultúra, ktorú v dobe rímskej nazývame „púchovskou“. V tomto období vznikalo na vrchoch veľa  drevených stavieb. Jeden z nich bol na Hradisku v Radoli, ktorý strážil vchod cesty cez Vadičov do Radole. Takáto stavba sa nachádza i v našej dedine a tiež i v sedle cesty Vadičov – Kotrčiná Lúčka.

Ťažko presne určiť, kedy Obec Horný Vadičov vznikol. Obec založili pravdepodobne koncom 14. storočia a písomne sa spomína v roku 1385 ako Silva Vaditzov. Horný Vadičov bol zemianskou dedinou o čom svedčia staré latinské zápisy, v ktorých sa hovorí: „Už dlho je tomu, čo sa v tejto doline usadili chudobní ľudia spolu so zemianskými rodinami Pongráczových, Rudinských, Nedeckých, Záborských, Lehotských, Jankovských, Višňovských, Noskových a Maršovských“. Ďalšie písomné zmienky o názve obce sú z roku 1419 Vadycho, 1504 Felse Wadychov, 1773 Horní Wadičow, maďarské názvy Felsövadisco, Felsövadas. Ako samostatná obec sa pod názvom Felse Wadychov prvýkrát písomne spomína v roku 1504. Až do konca feudalizmu bola majetkom rodu Nedeckých a ich príbuzných.

Najstaršia pečať bola použitá v roku 1784. Pečať o priemere 27 mm má v obraze zo zeme vyrastajúcu slnečnicu medzi dvoma vetvičkami , v kruhopise je nápis : SIGIL . P. FELSICOVADICZO.

V roku 1865 bola použitá nápisová pečať o priemere 33 mm. V pečatnom poli je  švabachom nápis Obec Wišni Wadičow, v kruhopise latinkou nemecký nápis GEMEINDE OBER WADICSOW.

V roku 1872 bola použitá jednoduchá nápisová pečať oválneho tvaru ( 25×27 mm ). V pečatnom poli je slovenský nápis Obec wišný Wadičov, v kruhopise je maďarský nápis FELSÖ VADICSÓI KÖZSÉG.

V chotári obce Horný Vadičov vznikol i Prostredný Vadičov, ktorý patril zemianskej rodine Nedeckých. Písomné názvy Prostredný Vadičov sú z roku 1558 ako Wadiczo Mediocris, z roku 1773 Srdní Wadičow, v roku 1808 Prostredný Wadičow a maďarský názov Középvadicsó.

Pečať pochádza z konca 18. storočia. V znaku obce je zo zeme vyrastajúci listnatý ker s jedným tulipánovitým a jedným šesťlupienkovým kvetom. V kruhopise je nápis : SIG. P. MEDII.WADICSO

Prostredný Vadičov bola pôvodne samostatná zemianska osada., od roku 1913 súčasť obce Horný Vadičov. Územie, na ktorom sa obec Horný Vadičov nachádza – údolie Vadičovského potoka, patrí na Kysuciach k najstaršie osídleným oblastiam. Súviselo s eneolitickým osídlením Žilinskej kotliny, ktorého severná hranica mohla zasahovať hlboko do údolia Kysuce po Krásno nad Kysucou, resp. až po Čadcu. Toto osídlenie dokladajú nálezy z viacerých lokalít na Kysuciach, i v kontaktných oblastiach Žilinskej kotliny, ktoré dokladajú prítomnosť ľudu lengyelskej kultúry, prípadne bližšie neurčiteľné eneolitické osídlenie.

Priame doklady z obdobia eneolitu pre údolie Vadičovského potoka doteraz nemáme. Osídlenie v tejto oblasti máme zatiaľ doložené až z obdobia lužickej kultúry, no žiaľ v dôsledku neznalosti boli súbory bronzových predmetov z Lopušných Pažití hroby s popolnicami a drobnými bronzami z Horného Vadičova (Crkovo, Košariská) zničené, prípadne sa nedostali do múzejných zbierok, respektíve nezachovali sa. Zachovaná bronzová sekerka s tulajkou z Horného Vadičova, ktorá je v zbierke Považského múzea v Žiline pochádza pravdepodobne z lužického pohrebiska, ktoré sa nachádzalo na vŕšku Crkovo. Do lužického obdobia patria i nálezy na Ľadonhore (na hranici chotárov Horného a Dolného Vadičova). Útočisko bez stôp osídlenia na temene vrchu 997 metrov nad morom chránili dva úseky valov. V ich blízkosti a na terasách boli zistené zhluky okruhliakov, črepový materiál a vrstva so spálenými zrnkami obilia a hrachu.

V období po 12. storočí patrilo územie, na ktorom sa nachádza údolie Vadičovského potoka ku kráľovským majetkom Starhradu (hrad Varín, Varna). Od polovice 14. storočia zaznamenávame v časti údolia Vadičovského potoka zemiansky majetok, ktorého teritórium bolo vykrojené z územia varínskeho (starhradského) hradného panstva. Listinou z roku 1359 ho kráľ Ľudovít I. daroval Komesovi Konchovi z Rudiny a jeho príbuzným. Časť lesa Vadičov „…silva Waditzov…“ získali v roku 1384 Peter, Ladislav a Ján, synovia Jána z Nededze – jedného z potomkov Rudinských a v držbe ich potvrdil kráľ Žigmund v roku 1385.

O vlastníkoch ďalších častí majetku sa dozvedáme z listiny Žigmunda z roku 1419, ktorou kráľ vracia jedného z pôvodných vlastníkov z roku 1359 – Jána, syna Mojša (Majoša), jeho synovi  Mikulášovi a jeho príbuzným, ktorý im odňal na prelome 14. a 15. storočia Sandzivoj, od roku 1397 vlastník hradu Strečno. V listine z tohto roku je spomínané i vrátenie malého majetku „…villula Vadychov…“, ktorý založili vlastníci na území lesa, t. j. pred rokom 1419 (roku 1385) pred obdobím odňatia územia Sandzivojom. Postup osídľovania v ďalšom období, ktoré už na konci 14. storočia dokladá spomínaná osada Vadičov nasvedčuje intenzívnu vnútornú kolonizáciu údolia.

V 15. storočí zaznamenávame majetok Vadičov až v roku 1494 v súvislosti s uvedením Martina, syna Mikuláša do vlastníctva celého nededzského podielu na vadičovskom majetku. V tejto súvislosti sa spomína už „Villa Vadycho“.

Po prvýkrát sa s Horným Vadičovom ako samostatnom a samostatnou sídelnou jednotkou stretávame v roku 1504, kedy sa časti vadičovských zemianskych majetkov v držbe viacerých vetiev pôvodných vlastníkov – Rudinských, stávajú predmetom predaja alebo zálohu. Jedna vetva – Ján a Mikuláš z Mojšu spolu s Tomášom Záborským vlastniaci určité časti vadičovského majetku predali celý svoj podiel Markovi Horváthovi (Mysleničovi) na Strečne, súčasne je do držby hornovadičovského majetku uvedený aj Ondrej Justh, ktorý svoj diel získal do zálohu. V prvých desaťročiach 16. storočia získali časť vadičovských majetkov ďalší Horváthovci – Bojničičovci. Juraj dlhé roky hradný kapitán na Strečne (v roku 1509) a neskôr i jeho brat Michal (v roku 1519) tiež ako strečniansky hradný kapitán, ktorý za zásluhy a služby získal k majetkom i Vadičovskú kúriu a šoltýstvo. O komlikovanosti vlastníctva vadičovských zemianskych majetkov svedčí i protest rodiny Veľkočepčínskych (Nagycsepcsényi) v roku 1510, vydajom spriaznených a predávajúcim Mikulášom z Mojša, na základe ktorého získala Anna z Veľkého Čepčína pre svoje tri dcéry od Horváthovcov donácia z veľkovadičovského majetku.

Pomenovanie obce sa tu prvýkrát objavuje v roku 1504 v podobe Felsowadiczow, Felsewwadichow (Horný Vadičov), pričom sa vyskytuje i názov inej časti Wadichow. Keďže Horný Vadičov je tu predmetom kúpy, je tu predpoklad, že vznikol skôr, niekedy po roku 1494. S určitými výhradami možno predpokladať, že ide o pomenovanie staršieho osídlenia, ktoré sa tu vyvinulo v 15. storočí a nový názov si zrejme vynútila zmena vlastníka a pomenúva predávanú časť. Preto i diferenciácia v pomenovaní Horný Vadičov – Vadičov.

V 2. polovici 16. storočia dochádza v tejto oblasti k vytvoreniu ďalšej osady – Prostredného Vadičova, prvýkrát spomínaného v roku 1558, v roku 1575 donácia Maximiliána II. Gašparovi Pongrácovi z Mikuláša „… totatem et integram possessionem keozepwadiczow… cum omnibus utilitatibus…“ Vyvinul sa z podielu Rudinských vetvy Nedeckých na vadičovskom majetku, z čoho môžeme pripisovať význam podielu Mojšovcov na vzniku časti, z ktorej sa vyvinul Horný Vadičov.

Údaje čerpané z kroniky kronikára obce Mgr. Štefana Zajaca

Richtári, starostovia a predsedovia obce

P. č. Meno a priezvisko Rok zvolenia Dĺžka funkčného obdobia
1. Martin Vršan Bízik 1827 6 rokov
2. Juraj Vršan Bízik 1833 1 rok
3. Juraj Jakubčík Zeman 1834 4 roky
4. Michal Kašík 1838 11 rokov
5. Juraj Galierik Bôtek 1849
6. Ján Šimík 1849 13 rokov
7. Štefan Vrábel 1862 2 roky
8. Eugen Pongrác 1864 3 roky
9. Michal Káčerík 1867 4 roky
10. Ján Berešík 1871 4 roky
11. Ján Cabadaj 1875 1 rok
12. Ján Bízik 1876 3 roky
13. Ján Berešík 1879 25 rokov
14. Štefan Pavlusík 1904 1 rok
15. Adam Káčerík 1905 13 rokov
16. Martin Kubík 1918 14 dní
17. Ján Holienčik 1918 21 rokov
18. Ján Majčin 1938 1 rok
19. Dominik Zajac 1939 4 roky
20. Tomáš Kubík Berešík 1943 2 roky
21. Justín Bízik 1945 1 rok
22. Jozef Kubaščík Potrnský 1946 2 roky
23. Ondrej Gajdoš 1948 4 roky
24. Valent Hajas 1952 6 rokov
25. Filip Krišica 1958 12 hodín
26. Michal Vrábel 1958 2 roky
27. Peter Berešík 1960 1 rok
28. Ján Káčerik 1961 16 rokov
29. Justín Pavlusík 1976 5 rokov
30. Ján Káčerik 1981 5 rokov
31. Miroslav Káčerik 1986 4 roky
32. Ing. Ján Kaplík 1990 17 rokov
33. Vladimír Káčerík 2007 10 rokov
34. Miroslav Kubík, zástupca starostu obce 2018 10 mesiacov
35. Miroslav Káčerik 2018

Meniny

Utorok 19. marca 2024
Dnes má meniny Jozef,
zajtra Víťazoslav


Galéria

viac